Aktuality SHMU
30. výročie havárie v Černobyle - tlačová správa
Zajtra (26. apríla 2016) si slovenská, ale aj celosvetová verejnosť pripomenie 30. výročie havárie v jadrovej elektrárni v Černobyle. Táto udalosť sa natrvalo zapísala do dejín ako najväčšia havária pri mierovom využívaní jadrovej energie.
Podľa vyjadrenia Štefana Škulca, výskumného pracovníka SHMÚ v období jadrovej havárie, riadiace orgány havarijného plánovania v Československu v tom období počítali len s haváriami s dosahom v lokálnom alebo regionálnom meradle, to znamená iba niekoľko desiatok kilometrov od zdroja.
Havária, pri ktorej by bolo kontaminované územie niekoľkých štátov bola hodnotená ako extrémne málo pravdepodobná a oficiálne havarijné plány ju ignorovali. Napriek tomu po sérii chybných rozhodnutí k havárii došlo, mala dosah na územie o rozlohe niekoľko tisíc kilometrov a kontaminovala plochu mnohých štátov. Ako Š. Škulec dodal: Vďaka vysokej odbornej úrovni, dobrej organizácii a mimoriadnemu nasadeniu hygienickej služby, hydrometeorologickej služby a ďalších spolupracujúcich zložiek havarijného monitoringu bol zabezpečený monitoring celého územia Československa a prijaté relevantné opatrenia v primeranom rozsahu. Vzdušné prúdenie a počasie nad dotknutým územím Európy v období havarijných únikov v Černobyle spôsobilo, že na území Československa sa nenaplnili žiadne scenáre s extrémnymi následkami.“
Podľa neho ako zásadné zlyhanie možno hodnotiť pôsobenie československých kompetentných štátnych a straníckych špičiek a komunikačných médií počas havárie. „Strata dôveryhodnosti pred verejnosťou bola pritom úplne zbytočná, pretože kompetentné zložky havarijného systému pracovali optimálne a nazhromaždili dostatok informácií o situácii na územím Československa,“ uzavrel Š. Škulec.
Jeho slová doplnila Terézia Melicherová, špecialistka pre radiačný monitoring SHMÚ, podľa ktorej najvyššie hodnoty celkovej beta rádioaktivity neboli na meteorologických staniciach SHMÚ namerané počas černobyľskej havárie v roku 1986, ale oveľa skôr, v roku 1962. Ako uviedla: „pre mnohých je iste nečakané, že hodnoty, ktoré boli merané počas celého roka 1962 v zrážkových vodách boli 10-krát vyššie, ako tie z roku 1986. Podnetom pre meranie rádioaktivity na našom území totiž nebola havária v Černobyle, ale skúšky jadrových zbraní, ktoré sa v nadzemskej vrstve atmosféry robili od konca 40. rokov minulého storočia. Tie spôsobili globálne znečistenie atmosféry našej planéty a koncom 50. rokov bola kontaminácia taká vysoká, že bolo prijaté rozhodnutie poveriť meteorologické a hygienické služby sveta jej monitorovaním. Podpisom Zmluvy o zákaze atómových pokusov vo vzduchu, v kozmickom priestore a pod vodou v roku 1963, ktorú ale nepodpísalo Francúzsko a Čína sa situácia výrazne zmenila. Naše merania zaznamenali 100-násobný pokles rádioaktivity v zrážkových vodách medzi rokmi 1962 a 1963, ale prevýšenia sa ešte vyskytovali po skúškach jadrových zbraní Číny a Francúzska. A keď sa úroveň radiácie vrátila začiatkom 80. rokov na úroveň prirodzeného pozadia, prišiel rok 1986, ale hodnota jeho maxima bola 10-krát menšia, ako maximum v roku 1962 a s oveľa kratším trvaním, len asi 3 mesiace. Odvtedy sme na našich meteorologických staniciach SHMÚ nezaznamenali významné prevýšenia prírodného pozadia.,“ dodala T. Melicherová.
„Na príklade zatajovania život ohrozujúcej tragédie si môžeme plnšie uvedomiť hrôzu totalitného režimu. Obeťami režimu neboli "len politickí väzni" (rehoľníci, členovia demokratickej strany, disidenti), ale všetci obyvatelia tejto krajiny. Dokonca môžeme ČSSR v niektorých ukazovateľoch prirovnať ku KĽDR: kým už aj v komunistickom Poľsku, či v Maďarsku prenikali na verejnosť informácie a ľudia sa mohli lepšie chrániť pred následkom výbuchu elektrárne, prístup ČSSR k vlastnému obyvateľstvu (informovanosť a pod.) bol oveľa ľahostajnejší. Aj keď nakoniec prenikli na verejnosť informácie i cez naše média o výbuchu jadrovej elektrárne, nechýbal v nich zľahčujúci dovetok: "Ale to sa bežne deje vo svete". Rétorika členov strany sa nezmenila. Tak ako pred desiatkami rokov tvrdili, že v ČSSR nie je žiaden politický väzeň, tak neskôr zapierali ďalšie skutočnosti. Kto sa odvážil niečo povedať, poukázať na to, čo sa odohralo v Černobyľe, ten bol stíhaný za šírenie poplašnej správy. Vyslovenie pravdivých informácii bolo trestným činom." uviedol historik František Neupauer z ÚPN.
Výbuch v Černobyle je najhoršiu jadrovou haváriou v histórii jadrovej energetiky. V priebehu testu nového bezpečnostného systému vtedy došlo k prehriatiu a následnej explózii reaktora. Do vzduchu sa postupne, približne počas dvoch týždňov, uvoľňovali rádioaktívne látky, ktoré podľa smeru vetra postupovali cez západnú časť Sovietskeho zväzu, východnú Európu a Škandináviu a zasiahli postupne územie takmer celej Európy. Silne boli kontaminované rozsiahle oblasti Ukrajiny, Bieloruska a Ruska, čo si vyžiadalo evakuáciu a presídlenie asi 200-tisíc ľudí. Približne 70 percent rádioaktívneho spádu skončilo v Bielorusku. Nehoda zvýšila obavy o bezpečnosť produktov sovietskeho jadrového priemyslu, spomalila na mnoho rokov jeho expanziu a zároveň nútila sovietsku vládu prehodnotiť mieru utajovania. Nástupnícke štáty po rozpade Sovietskeho zväzu – Rusko, Ukrajina a Bielorusko dodnes nesú bremeno pokračujúcich nákladov na dekontamináciu a liečenie ochorení spôsobených černobyľskou haváriou. Je ťažké presne zaznamenať počet úmrtí spôsobených udalosťami v Černobyle – odhady sa pohybujú od stoviek po niekoľko tisíc. Problém je široko diskutovaný a jeho dlhodobým dopadom odborníci stále celkom neporozumeli.
Čelá rádioaktívnych mrakov, vytvorených postupne emisiami zo zničeného reaktoru vnikli na územie Česko-Slovenska celkovo trikrát: 30. apríla, 3. až 4. mája a 7. mája 1986. Ovzdušie nad celým územím Česko-Slovenska bolo kontaminované. Atmosférické zrážky spôsobujú vymývanie rádioaktivity z oblaku, a preto bol povrch územia najviac kontaminovaný tam, kde pršalo počas prechodu rádioaktívneho oblaku.
Na začiatku bol Černobyľ utajovanou katastrofou. Prvé dôkazy, že sa stala veľká jadrová havária, nepriniesli sovietske zdroje, ale pochádzajú zo Švédska, kde 27. apríla pracovníci Forsmarkskej jadrovej elektrárne (približne 1 100 km od Černobyľa) našli rádioaktívne častice na svojom oblečení. Švédske hľadanie zdroja rádioaktivity ako prvé naznačilo vážny jadrový problém v západnej časti Sovietskeho zväzu potom, ako bolo zistené, že problém nie je vo švédskych elektrárňach.
Územie Slovenska bolo zasiahnuté niekoľkými vlnami kontaminovaných vzduchových prúdov. Úroveň kontaminácie zodpovedala pohybom kontaminovaného mraku, miestnym morfologickým a meteorologickým podmienkam, najmä množstvu a charakteru zrážok. Úroveň plošnej kontaminácie pôdy v SR sa pohybovala od niekoľko stoviek Bq/m2 po niekoľko desiatok tisíc Bq/m2. Najvyššie boli kontaminácie v oblastiach, kde v čase prechodu kontaminovaných vzduchových más pršalo, teda na južnom Slovensku okresy Dunajská Streda, Komárno, Lučenec, Nitra a na strednom Slovensku asi okres Žiar nad Hronom, Slovenská Ľupča. Najvyšší nameraný dávkový príkon bol 900 nSv/hod. pri Slovenskej Ľupči.
Oficiálna reakcia vlády bola oneskorená a vzhľadom na úroveň kontaminácie, a tiež na vtedajšiu politickú situáciu neboli nariadené plošné opatrenia na obmedzenie ožiarenia. Situácia však bola pomerne detailne monitorovaná (na úrovni zodpovedajúcej dobe), na požiadanie boli poskytované informácie a výsledky meraní jednotlivcom alebo štátnym orgánom. V médiách boli tieto výsledky prezentované väčšinou s oneskorením a nebola im venovaná primeraná pozornosť. Napriek tomu sa vykonali aj neodkladné opatrenia na ochranu najviac ohrozenej skupiny obyvateľov (pracovníkov na salašoch). Ovčie mlieko bolo vylúčené z obchodnej siete a pracovníkom salašov boli podávané jódové profylaktiká.
Havarijné plány pre jadrové zariadenia (vnútorné hav. plány) na Slovensku dnes existujú. Sú vypracované aj plány na ochranu obyvateľstva v okolí jadrových zariadení. Ochranné opatrenia by sa vykonávali v súlade s kritériami a postupmi postulovanými v medzinárodných odporúčaniach a v legislatíve EÚ.